Beckov

V histórii slovenských dejín už od nepamäti zohrával Beckov dôležitú úlohu a patril k popredným sídelným celkom Považia. Povodie Váhu, stará diaľková cesta, brod pod vyčnievajúcim bralom, ako aj rozsiahle pastviny a lesy poskytovali všetky predpoklady pre osídlenie.

Už za čias Veľkej Moravy tu uprostred sídlisk stála pevnosť, ktorú neskôr vystriedalo župné sídlo a začiatkom 13. storočia hrad s podhradím a kostolom, zasväteným sv. Štefanovi. V 14.-15. storočí, za čias Stiborovcov, sa Beckov stal majetkom Stibora, po kráľovi prvého muža v krajine. Skutočnosť, že si práve Beckov zvolil za svoje rodinné sídlo, hoci mu na Považí patrilo až 15 hradov, poukazuje na pretrvávajúcu dôležitosť. Okolo Stibora sa sústredilo vela umelcov z Nemecka, Poľska, Čiech, Talianska a iných stredovekých centier umenia. Množstvo obnovených - rozšírených hradov a kostolov zásobovala práve beckovská škola.

Máloktoré mesto na Slovensku má také bohaté dejiny národných a pokrokových tradícií ako Beckov. Tu sa narodili a pôsobili významné osobnosti našej kultúrnej a národnej histórie. Za zmienku spomenieme aspoň niektorých:

Štefan Pilárik - ev. kňaz, chýrny kazateľ, spisovateľ. Vyučoval na miestnej škole. V období náboženských bojov gróf Nádasy zničil chýrnu Pilárikovu knižnicu, v ktorej sa nachádzali vzácne literárne a historické unikáty. Pod odchode z Beckova bola zajatý Turkami a odvlečený do zajatia. Osudy v tomto zajatí pútavo opísal v diele Lós Pilárika Štefana.

Edmund Pascha - Skladateľ organových skladieb, pôsobil v Beckove na prelome 18. storočia.

Alojz Mednyánszky - pochádzal zo šľachtickej rodiny. Celé detstvo prežil v Beckove, po skončení štúdií prijal miesto koncipistu v Uhorskej dvorskej kancelárii. Ako 22-ročný bol menovaný do funkcie komorníka cisára Františka I. Po náhlej smrti manželky sa venoval literárnej a vedeckej činnosti. V 30-tych rokoch sa zapojil do politického života v Uhorsku. V roku 1837 sa stal hlavným županom Nitrianskej župy, r. 1842 strážcom kráľovského pokladu a predsedom Uhorskej komory.

Jozef Miloslav Hurban - patrí k velikánom štúrovskej generácie. Narodil sa 19.3.1817 ako syn ev. farára, od ktorého dostal prvé základy vzdelanosti. V čase jeho štúdií sa začína naplno rozvíjať národné uvedomenie slovenských študentov. Priateľstvo s Ľ. Štúrom vyvolalo obrat v jeho zmýšľaní. Pri pamätnom výlete študentov na Devín v roku 1836 prijíma meno Miloslav a začína uverejňovať svoje literárne práce. Po ukončení štúdií nastupuje ako kaplan v Brezovej pod Bradlom, púšťa sa s nadšením do národnouvedomovacej a ľudovovýchovnej práce. Prebúdza národné povedomie ubiedeného ľudu a ukazuje na cestu, ako žiť kultúrnejšie. Podieľa sa na vypracovaní Prestolného prosbopisu cisárovi, ktorý možno charakterizovať ako prvé organizované vystúpenie formujúcej sa slovenskej inteligencie proti maďarizácii. Odchádza do Hlbokého, kde si ho vyvolili za farára. Tu pôsobí až do svojej smrti (21.2.1888). V Hlbokom sa stretáva s Ľ. Štúrom, M.M. Hodžom a ďalšími vlastencami, aby sa dohodli o uzákonení spisovnej slovenčiny, ktorej základ tvorili stredoslovenské nárečia. Zúčastňuje sa organizácie politického, kultúrneho života štúrovcov, píše prózu, kritiky, štúdie. Je vedúcou osobnosťou národného pohybu v roku 1848 a stojí v čele všetkých významných podujatí slovenského života v 2. polovici minulého storočia. Rozvinul bohatú literárnu činnosť. Dionýz Štúr - geológ, geograf, botanik, fytopaleontológ, riaditeľ Ríšskeho ústavu vo Viedni. Narodil sa v Beckove 2.4.1827 v učiteľskej rodine. Po čase sa rodina sťahuje do Vrbového a do Modry. Vyštudoval lýceum v Bratislave. V roku 1800 ho prijali na viedenskú polytechniku. Nadanie a osobné predpoklady mu zabezpečili štipendium na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií nastúpil vo Viedni do Ríšskeho geologického ústavu. Robil výskum a geologické mapovanie v celej monarchii. Štúr v teréne študoval, botanizoval a zbieral geobotanické nálezy. Publikuje vedecké články a štúdie. Geologické pomery na Slovensku riešil vo viac ako dvadsiatich prácach. Vedeckou úrovňou svojich prác sa stal najuznávanejším geológom monarchie druhej polovice 19. stor. najmä v oblasti fytopaleontológie. Zomrel 9.10.1893

Dr. Ján Ambro - Narodil sa v Beckove 27.3.1827. Po štúdiách v Trenčíne a Šoporni pokračoval na lekárskej fakulte v Budapešti, kde dosiahol diplom chirurga a pôrodníka. Pracoval ako praktický lekár najskôr vo viedenskej obecnej nemocnici, neskôr na chirurgickej klinike v Budapešti. Ako člen maďarskej lekárskej spoločnosti bol poverený vypracovať návrch na zníženie detskej úmrtnosti. Tak vznikla jeho kniha Vedúce myšlienky pri organizovaní škôl pre pôrodné asistentky na území Uhorska. Neskôr bol menovaný riaditeľom novovzniknutej školy pre pôrodné asistentky v Bratislave s vyučovacím jazykom maďarským, nemeckým a slovenským. Napísal Knihu o pôrodníctve pre baby. Zomrel v Bratislave 15.5.1890. Ladislav Mednyánszky ml. - maliar "slovenskej zeme a ľudu". Narodil sa 24.4.1852 v barónskej rodine. Po 10 rokoch odchádza študovať na gymnázium do Kežmarku. Tam poznáva krásu Tatier, podtatranský ľud a prejavuje sklon k maliarstvu, ktorému sa venoval celý život. Na otcovu žiadosť začína študovať Polytechniku v Zurichu. Zakrátko sa však zapisuje na Akadémiu výtvarných umení v Mníchove. Neskôr odchádza do Paríža. Parížska výstava r. 1877 priniesla Mednyánszkému triumf. Putuje za umením po Taliansku a r. 1882 ho už ľudia stretávajú v Beckove ako zádumčivého samotára. Maľuje tulákov, opilcov, ubiedených sedliakov. Vnútorná rozorvanosť ho znovu ženie do Francúzka, Talianska a na Balkán, kde žije medzi pastiermi pusty, cigánmi a tulákmi. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odchádza na front s ceruzkou v ruke. Počas vojny viackrát vystavoval v Budapešti a vo Viedni. Patrí k výrazným zjavom krajinomaľby 19. a 20. stor. Zvláštne miesto v jeho tvorbe zaujímajú sociálne motívy obyčajných ľudí. Zomrel osamotený v októbri r. 1919 vo Viedni.

Ladislav Mednyánszky ml. - maliar "slovenskej zeme a ľudu". Narodil sa v barónskej rodine. Študoval na gymnáziu v Kežmarku, spoznáva krásu Tatier, prejavujú sa u neho maliarske sklony. Okrem iného študoval polytechniku v Zurichu a Akadémiu výtvarných umení v Mníchove. Neskôr odchádza do Paríža. Neskôr putuje za umením po Taliansku. Po roku 1882 ho ľudia stretávajú v Beckove ako zádumčivého samotára, ktorý maľuje opilcov, tulákov a ubiedených sedliakov. Počas vojny vystavuje v Budapešti a Viedni. Zomrel osamotený roku 1919 vo Viedni.

Iné významné osobnosti:  Karol Bórik, Zuzana Beňovská, Ladislav Medňanský st., Martin Medňanský, Ján Valašťan Dolinský, Dominik Štubňa Zámocký, Hugolín Gavlovič, Jakub Haško a iní.

Okolie Trenčína nesie stopy pôsobenia sv. Cyrila a Metoda. V liste zoborského opátstva sa spomína, že na ceste Vrbové - Nové Mesto nad Váhom sa nachádzal kláštor červených mníchov (t.j. františkánov). S veľkou pravdepodobnosťou to bol práve Beckov. Písomné pamiatky sú však až z 15. storočia. Prví rehoľníci prišli z prepozitúry Nové Mesto nad Váhom, keď sa s povolením CTIBORA ml. pred husitskými vojskami uchýlili na hrad Beckov. V 17. storočí im gróf BALLASA daroval tunajší pozemok a začal stavať kláštor a kostol. Po jeho smrti v stavbe pokračoval gróf NADASY, ale ani on stavbu nedokončil. V roku 1689 v stavbe pokračoval nitriansky biskup Jakub Haško, po ňom Ján Čápay, beckovský farár, ktorý stavbu kostola dokončil v roku 1690 a kláštor v roku 1696.